Človek bez citu

Keď sme šťastný, často zabúdame na tých čo nie sú.

Predstav si pre to vtedy, pri tých pocitoch ako oni v pocitoch klesnú...

Stačí tak málo, a už si pod čiarou mrazivých zlostí..

Stačí fakt málo a hocikto sa ti pomstí

Za to všetko zlé, čo nebolo zo zákonom

Za to sa zučtuváva až po tom.

Po tej biede, prázdnote a smútku...

Sny sú len sny... a ty sa človek, tým riaď

A ak niekto múdri povedal „ak chceš zrno musíš ho siať“

Nesplietaj realitu s ružovou predstavou.

Lebo skončíš na rázcestí aj s obavou

Že sme na niekoho zabudli...

A kde sa schovali hviezdy, to nik nevie.,

Ak niečo nevedia, kto im to povie?

Hviezdy sú ako šťastie- nepýtajú sa

Ako to bolo ale len keď kopne ťa múza

zrazu prídeš na odpovede na všetky otázky.

Zakopneš o kameň. Spadneš. Tak to bolo

A aj bude, kým nezačneme uvažovať sólo

A nie ako celok. Nahnevá ťa to. Tak potom..

Prečo sa človek, tváriš že máš pekný deň a píšeš o tom?

Snaž sa človek, byť prirodzený.

Aspoň raz buď s dušou a s citmi

Aspoň raz vnímaj ľudské rytmy 

Aspoň raz dávaj a neber ľuďom okolo teba

Aspoň raz nemysli len na seba.

A potom možno príde odmena...