Jdi na obsah Jdi na menu
 


Stála som na palube lode a pozerala sa do diaľky. Rozmýšľala som nad tým, ako veľmi sa teším na 2 týždne pracovnej dovolenky na Jamajke. Môj šéf ma poveril dôležitou úlohou, mala som zabezpečiť dodávanie jamajského rumu na Slovensko. Vedela som, že túto úlohu splním veľmi rýchlo a stihnem si dokonca i oddýchnuť na slnkom zaliatej pláži. Odrazu sa spustil strašný lejak. Kapitán vyzval pasažierov, aby sa skryli do podpalubia. Rýchlo som vbehla do svojej kajuty a zaplesla za sebou dvere .Loď o niečo prudko narazila a voda začala prenikať dnu. Už som ju mala po kolená. Snažila som sa dostať von, ale dvere kajuty sa zasekli. Od strachu som odpadla. Zobudila som sa až na brehu mora. Pomaly som vstala a zistila som, že okrem škrabancov a odrením sa mi nič vážne nestalo. Poobzerala som sa okolo a tento tropický ostrov mi ani trochu nepripomínal Jamajku. Z diaľky bolo počuť rachot bubnov. Chytila   som sa za hlavu a premýšľala, čo sa vlastne stalo. Bolo mi do plaču. Okrem šiat čo som mala na sebe mi nezostalo vôbec nič. Nemala som svoju batožinu, peniaze ba ani doklady. Nezostávalo mi nič iné, len sa pustiť za zvukmi bubnov. To som však robiť nemala. Dostala som sa do osady indiánskeho kmeňa, ktorý našincovi ani trochu nepripomínal priateľa. Obkolesilo ma asi 50 zdivočených perami ozdobených mužov s kopijami a šípmi v rukách. Nezrozumiteľnými pokrikmi na mňa kričali a kopijami ma pritláčali k zemi. Od strachu mi zdreveneli ruky i nohy. Keďže som nerozumela ja im ani oni mne, videli vo mne nepriateľa, ktorý prišiel zničiť ich svet. Zavreli ma do akejsi chatrče a pred ňu postavili stráž. Celú noc som preležala na jednom boku, pretože som sa bála čo len pohnúť. Keď svitlo ráno začali zakladať vatry a opekať mäso z akéhosi zvieraťa. Kus hodili aj mne. Prvé tri dni som sa zdráhala, ale potom som si uvedomila, že keď chcem ostať žiť a zachrániť sa, musím jesť. Každý deň ma strážil niekto iný. Ostatní indiáni zatiaľ chodili po ostrove, zháňali potravu a hlavne podľa posunkov som vyrozumela, že chcú zistiť, kde mám spojencov a načo som vlastne prišla. Keď po 2 týždňoch neobjavili nikoho začali sa ku mne správať ľahostajnejšie. Už som sa mohla po ostrove pohybovať voľnejšie, no stále ma z diaľky sledovali. Po čase som si zvykla na ich pomaľované tváre, na ich zvláštne spôsoby. Ja som sa im snažila vštepiť im aspoň kúsok z našej európskej kultúry. Jednoducho prestala som sa báť. Dokonca po zvláštnej príhode, keď v osade ochorelo malé dieťa na vysokú horúčku a ja som jej urobila obyčajné zábaly ma začali uznávať. Čas plynul a ja som v hĺbke duše dúfala, že sa objaví loď, ktorá ma odvezie domov. Môj tajný sen sa asi po mesiaci premenil na skutočnosť. Keď sa teplé slnečné lúče ukladali spať na mori sa objavila loď. Bola to veľká Americká obchodná loď, ktorá v hmle zablúdila. Unavenému kapitánovi som perfektnou angličtinou vysvetlila, čo sa mi pred časom prihodilo a poprosila som o pomoc. Miesto na lodi som mala isté. Svojim temperamentným priateľom som posunkami a zvukmi, na ktoré sme zvykli vysvetlila, že na lodi nie sú nepriatelia, ale ľudia, ktorí zablúdili a berú domov i mňa. Nastal deň rozlúčky. Srdce mi nepokojne trepalo, ako v prvý deň keď som sa na ostrove objavila. Teraz sa však netrepalo strachom, ale smútkom. S týmito divochmi som toho prežila naozaj veľa -dobrého i zlého. Na lodi mi slzy stekali po tvári a v ruke som pevne stískala amulet náčelníka kmeňa, ktorý mi daroval pre šťastie.

   

                                                                                Kristin Alissia Evansova