Studený kožuch
Špinavá mačka
v úzadí,
nehybne sa chúli vo vani...
Premýšľa, vydáva tiché vzdychy - vzlyky,
už dávno prestala veriť na dotyky.
Pýta sa, kam to celé speje,
prečo je z plyšu a duša v nej nie je?
Strachom je celá rozochvená,
nečistá, zlá a bez svojho mena.
Darmo! Nemá city, nerada sníva...
Kážu jej „Ži!“
Ale ako?
Keď ona nie je
živá?
Dajú jej napiť - jej smäd ich mrzí,
tajne si utiera tie svoje slzy.
Čo kvapka, to zlosť sa v nej budí
a krv sa jej rozlieva, búrlivo prúdi.
Špinavá mačka v uliciach mesta,
pýta sa stále: „Kam vedie cesta?“
Sandra T. Meirová